Napriek všetkému,
vďaka čomu sa z nás stávajú silný ľudia, sa stále uberáme na cestu
dobrovoľných otrokov. Nehovorím o politike, dianí v republike, alebo
len systému, ktorý nás k niečomu núti. Hovorím o citoch, konkrétne o láske.
O multižánrovom koncerte, ktorý nekončí. Kde prejde celá škála hudby, od
pomalej, cez rýchlu, od melancholickej až po rock, od punkovej cez techno až po
nezmyslenú a vystrieda sa kvantum nástrojov. Od nežného klavíra, vibrujúcu
gitaru, bicie nadupujúce kopákom naše srdcia až po pílu na drevo, alebo
plastové fľaše.
Práve pri nej sa
stávame otrokmi, bohužiaľ dobrovoľnými. Prestávame myslieť, alebo zase naopak
myslíme až príliš, niekedy paranoidne, niekedy fantazijne. Nikdy nás to
neopustí. Začína to prvou láskou, možno platonickou, možno o nej dotyčná
osoba nevie, ale už sú tu zárodky. Potom príde reálna láska, držanie za ruky,
prvé bozky, možno prvý sex a prvé sklamania, rozbité srdiečko. No znova sa
objaví niekto ďalší, niekto kto ho zlepí a ty si pri ňom povieš, toto je
lepšie, toto je to práve s ním snáď umriem (na starobu). Takto si to možno
zopakujeme zo päť raz, alebo budeme mať to šťastie, že to bola prvá a posledná
láska.
Možno ste si
povedali, že je to normálny kolobeh, ale prečo otroci?! Od chvíle ako sme ju
spoznali stávame sa od nej závislí. Vedome alebo nevedome. Robíme chyby, bláznovstvá,
niekedy sa strápňujeme, nemyslíme na následky. Chceme ju. Pri najmenšom náznaku
náklonnosti, jej uveríme. Ak sme sami, stále na ňu myslíme. Kde je? Prečo
neprichádza? Prečo ma nikto nemiluje? Je chyba vo mne? Ak ju však zase máme,
strašíme sa otázkami: Miluje nás? Je to ten pravý? Stávame sa bláznami.
Závislými od drogy láska. Chcete ju cítiť, nechcete dosiahnuť slobodu,
dobrovoľne sa jej poddáte. Sme dobrovoľnými otrokmi vlastných citov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára